debata a diskusia - rozdiely

Rozdiel medzi debatou a diskusiou  /oktober1/ etika9 /

Diskusia je výmena názorov na určitú tému– slovná metóda založená na dialógu– súhrn všetkých diskusných príspevkov–– Poznávací a didaktický zámer 

Debata je organizovaná výmena názorov, ktorá je ideálnym nástrojom na rozvoj kritického myslenia, zdokonaľovanie argumentácie a nadobúdanie ďalších, s tým súvisiacich, zručností. Pri debate rečníci a rečníčky (ako jednotlivci alebo v tímoch) prednášajú argumenty za alebo proti zadanej debatnej téze. Téza je tvrdenie, ktoré je formulované tak, aby s ním bolo možné rozumne súhlasiť aj nesúhlasiť.   

TÉMA: Domáce úlohy by mali byť zakázané. 

1. Pedagóg vytvorí trojice žiakov, ktoré si vylosujú pozíciu "za" alebo "proti". Skupín by mal byť párny počet, napríklad 4 skupiny "za" a 4 skupiny "proti". S využitím pracovného listu sa oboznámia s argumentami z novinového článku, prípadne doplnia vlastné. Alternatíva: najprv si pripravia vlastné argumenty a až po krátkej debate pedagóg rozdá hárky s argumentami z novinového článku. 

2. Po krátkej príprave pedagóg vyzve prvé dva tímy "za" a "proti", aby prišli dopredu a navodí atmosféru, že sú teraz v parlamente, kde práve poslanci diskutujú o novej legislatíve a oni boli vybraní ako zástupcovia generácie, ktorej sa rozhodnutie týka. 

3. Najskôr prví rečníci z každého tímu krátko predstavia pozíciu - za alebo proti. Druhí rečníci pridajú argumenty. Posledný rečník z tímu reaguje na to, čo bolo povedané aj druhou stranou a zhrnie, prečo by práve ich názor mal byť ten víťazný. 

4. Priestor dostane ešte jedna dvojica tímov "za" a "proti", proces sa opakuje. 

5. Lepší tím z oboch názorových spektier postúpi do finále. Tímy majú chvíľu času na prípravu a prípadne nové rozdelenie rolí. 

6. Po finálnou dueli nasleduje vyhodnotenie. Kto ponúkol presvedčivejšie argumenty? Spätnú väzbu ponúkne publikum (zvyšok triedy) aj pedagóg. Môžu povedať, aký argument by ešte použili, alebo ako by sa do budúcna dali zlepšiť debatérske zručnosti. 

 

Zopakujme si, čo si pamätáte o zásadách komunikácie.  

1. Vyjadrujme sa jasne – ktorý je priamy a nekomplikovaný,

2. Zvážme obsah svojich slov – Predtým ako niečo vyslovíme, zamyslime sa, či svojimi slovami druhým pomôžeme, alebo naopak ich zneistíme, urazíme, pokoríme. Naše slová majú moc – dokážu liečiť, ale dokážu aj uštedriť poriadnu ranu. Sme zodpovední za to, ako túto moc používame. Tým, že pred vyslovením svojich slov budeme uvažovať, môžeme predísť viacerým nedorozumeniam a zraneniam a naša komunikácia bude smerovať k väčšiemu porozumeniu. 

3. Buďme konkrétny – Pri našej komunikácii by sme sa mali tiež vyvarovať zovšeobecňovaniam, skresľujú našu komunikáciu a často vyvolávajú u druhého človeka negatívne reakcie. Napr. „Vždy chodíš neskoro!“, „Všetci si myslíme, že...“ a pod. Keď teda hovoríme o konkrétnej veci, mali by sme využívať konkrétne údaje a smerovať komunikáciu ku konkrétnemu cieľu. Napríklad: „Je mi nepríjemné, že som dnes musela na teba dlho čakať, bola by som ti vďačná, keby si bola nabudúce dochvíľnejšia.“ a pod. 

4. Vyjadrujme sa zrozumiteľne –  má v komunikácii viacero významov: 1. technická zrozumiteľnosť, kde patria prvky ako sila a výraz hlasu, rýchlosť a plynulosť reči a pod.; 2. jazyková zrozumiteľnosť, ktorú ovplyvňuje slovná zásoba a odbornosť jazyka.

5. Vyjadrujme sa jednoznačne – vo svojich signáloch neprotirečíme. Napríklad chlapec povie dievčaťu, aby samo vybralo, kam pôjdu v piatok večer. Je ale mrzutý, keď nevyberie takú možnosť, akú by si on želal. Takýmto situáciám sa môžeme vyhnúť, ak budeme úprimní a čestní ohľadom toho, čo naozaj chceme, potrebujeme, myslíme si a cítime. 

6. Dbajme na správne dávkovanie informácií – Nedostatočným množstvom informácií (ich úmyselným zadržiavaním) druhého dostávame ho do stavu napätia, nervozity, hnevu. Naopak príliš veľa informácií zvyčajne pôsobí rušivo a neprehľadne, druhí nie sú schopní ich efektívne prijať, spracovať a reagovať na ne. 

7. Overme si správnosť pochopenia – Ak si chceme byť istí, že nás druhí ľudia pochopili správne, mali by sme si to overiť. Overovať si správnosť pochopenia môžeme priebežne počas prenosu správy, alebo na konci, priamou otázkou, či druhý človek správne pochopil, čo sme mu hovorili. Ak sa chceme ubezpečiť, že druhý človek určite správne porozumel, necháme si správu zopakovať.