asertívne techniky

Asertívne techniky

sú komunikačné techniky, ktorými nielen odvraciame manipuláciu druhých, ale pomáhajú nám i v každodennom živote pri väčšom sebapresadení sa v spoločnosti.

-

Sebaodhalenie - Človek, ktorý vie povedať nie, pozná hodnotu seba samého, svojho času, zdravia, svojich priorít a cieľov. Takýto človek, ktorý si váži samého seba, sa tiež nebojí iných požiadať o láskavosť alebo o pomoc

udia nám mnohokrát nevyhovejú z jednoduchého dôvodu – nevedia, aké máme záujmy (čo potrebujeme, po čom túžime, čo nám prekáža). Riešenie pritom môže byť jednoduchšie, ako sa nám na prvý pohľad zdá – povedzme im to, odhaľme im naše záujmy. V skratke: povedzme iným, čo cítime, čo potrebujeme, čo chceme, aký je náš záujem.

Metóda pokazenej gramoplatne - je metóda opakovania našej požiadavky (alebo i odmietnutia) slušným pokojným spôsobom. Používame ju vtedy, ak presadzujeme svoj oprávnený záujem (ak sme v práve, teda ak ide o právnu, zákonnú požiadavku), v rozhovore zdôrazňujeme naše potreby a trváme na nich (túto metódu psychológovia neodporúčajú používať pri riešení konfliktov s blízkymi, s predstaviteľmi zákona (polícia, súdy), rovnako nemusí byť správne ju používať voči rodičom či učiteľom vo výchovných situáciách). V skratke: dotieravému človeku povedzme nie i niekoľkokrát za sebou, vždy slušne (môžeme k tomu využiť slovné spojenia: „chápem ťa, ale“, „žiaľ“, „je mi ľúto“, „nemám záujem“, „nechcem“, „nepotrebujem“, „nie“ a pod.).

Metóda spätnej väzby – ak nerozumieme správaniu iných, môžeme otázkami zistiť, či našim slovám alebo nášmu správaniu rozumeli. Ak sa nám páči správanie iných, môžeme im to povedať, je možné, že sa pozitívne správanie voči nám u iných bude opakovať. Ak sa nám naopak správanie iných voči nám nepáči, nebojme sa nahlas vyjadriť naše pocity a názory (ľudia niekedy netušia, že nám je niečo nepríjemné). V skratke: vždy, keď niečomu nerozumieme,, opýtajme sa, keď sa nám niečo páči, povedzme, čo sa nám páči, ak sa nám niečo nepáči, slušne vyslovme, čo sa nám nepáči.

Prijímanie a dávanie komplimentu – mnoho ľudí nedokáže prijať kompliment alebo pochvalu, automaticky ju odmietajú („ale nebolo to až také dobré“), navyše sa často cítia druhému za kompliment zaviazaní. Kompliment nám druhí dávajú buď úprimne – vtedy nie je dôvod neprijať ho, alebo neúprimne – ak od nás niečo napríklad budú chcieť. V obidvoch prípadoch nám kompliment dávajú dobrovoľne a my im zaň nie sme nič dlžní. V skratke: Pri prijímaní komplimentu: naučme sa povedať jednoduché „ďakujem“ a pokračovať v rozhovore. Pri dávaní komplimentu: pochváľme, ak sa nám niečo páči.

Selektívne ignorovanie – je triedenie informácií, ktoré nám druhí v komunikácii dávajú, a emocionálneho obsahu (hnev, smútok). Niekedy sa tiež stáva, že nás iní kritizujú všeobecne (nič vecné nepovedia), takúto kritiku môžeme „vyselektovať“ a následne odignorovať. V skratke: sledujeme v komunikácii len faktický obsah a ostatné zložky komunikácie (emócie, všeobecné vety, a pod.) slušne ignorujeme.